O MOJICH PRIATEĽOCH VÝTVARNÍKOCH

            Aj keď nás obklopujú rovnaké stromy, domy, mestá, predsa môžeme žiť každý v inom svete. Mám priateľov výtvarníkov, ktorí takýto „iný vesmír“ obývajú.
            Na rozdiel od iných ľudí sa moji priatelia výtvarníci dokážu v tejto uponáhľanej dobe na chvíľu zastaviť. Pokiaľ pre väčšinu ľudí platí, že čas sú peniaze, pre výtvarníkov neznamená čas vôbec nič. Logickým dôsledkom toho je, že na stretnutia nedokážu chodiť načas. Možno cestou objavia kvetinu, ktorú cítia potrebu obdivovať alebo sa stretnú s inými priateľmi, a tak na dohodnutú schôdzku neprídu vôbec. Pri pohľade do môjho preplneného diára sa pýtajú, kde mám miesto pre „náhodu“, pre tajomno, pre tmavé miesta neistoty, pre nečakané stretnutia, a divia sa, ako môžem v takej nalinkovanej pravouhlej budúcnosti ešte voľne dýchať.
            A nielen čas, ale aj priestor neznamená pre priateľov výtvarníkov veľa. Raz som ich viezol autom z Brna do odľahlej dedinky. Uisťovali ma, že cestu podrobne poznajú, veď v tej dedinke od detstva trávili nejedny prázdniny. Cestou vášnivo debatovali o istom veľkom výtvarníkovi. Spor sa viedol o tom, či nie sú jeho obrazy príliš tmavé a napodiv z môjho pohľadu táto jednoduchá téma vydržala celú cestu. Rozhovor som prerušoval iba ja otázkami, kadiaľ ísť a kde odbočiť. Keď som po príjazde do dedinky náhodou otvoril mapu, zistil som, že sme neprišli do cieľa priamo, ale riadnou okľukou. Opýtal som sa svojich priateľov, či táto zachádzka mala nejaký význam. Dostal som nevinnú odpoveď: „Ale my ako deti sme vždy takto jazdievali. Najprv vlakom, presadli sme a potom autobusom.“
            Inokedy som im „požičal“ svoju faru pre filmový víkend, kde sa mali premietať filmy. Ukázalo sa, že o akciu je záujem, oslovení výtvarníci pozývali svojich priateľov a tí zas svojich. Nikto však nebol schopný povedať, koľko účastníkov vlastne príde, teda či bude stačiť kapacita budovy a či nakúpených potravín nebude zbytočne mnoho alebo príliš málo. Nakoniec to predsa vždy nejako dopadne.
            Niektorí moji priatelia výtvarníci nemajú mobil, lebo ho nepotrebujú, a z rovnakého dôvodu nemajú zriadenú adresu elektronickej pošty. Alebo mobil majú, ale prehliadnu, že je potrebné raz za čas zapojiť ho do siete, lebo dochádza baterka. Inokedy mobil funguje ako má, ale oni ho nechávajú položený doma na poličke vedľa pevnej linky. Telefonovanie na pevnú linku býva výstrel naslepo, ktorý pripomína doby mojej mladosti. Nie je doma, zvestujú mi rodičia. Kedy sa vráti? Nevieme. Kam šiel? Nemáme potuchy. Nevieme, s kým. Skúste to na mobil, snažia sa mi rodičia pomôcť.
            Poviem vás ešte historku o tom, ako sa moja kamarátka výtvarníčka učila robiť s elektronickou poštou. Jeden deň jej to trpezlivo vysvetlili, na druhý deň sa sťažovala, že počítač nefunguje. Správca siete s prekvapením zistil, že počítač má vymazaný operačný systém. Výtvarníčka priznala, že v jej počítači bolo priveľa súborov, ktoré tam ona nevkladala – pokladala ich za dedičstvo po predchádzajúcom užívateľovi – a tak všetko, čo bolo navyše, zmazala.
            Áno, výtvarníci sú niekedy ako odlišný biologický druh. A vy ak chcete s nimi vstúpiť do vzťahu, musíte prijať ich pravidlá hry a ich svet taký, aký je – s tekutým časom a einsteinovským priestorom. Nikdy nič neočakávať. Kým na stretnutie s vami nedorazia, mať vždy k dispozícii knižku na vyplnenie času. A za odmenu uvidíte, ako sa vďaka nim šedé ulice zaplňujú farbami, pretože v ich ponímaní sa umeleckým dielom môže stať aj starý lístok na vlak alebo posledné jablko na strome. S nimi objavíte, že v meste, v ktorom žijete štyridsať rokov, existuje ešte iné mesto – mesto zapadnutých kaviarničiek a tajomných krivolakých uličiek, mesto napadaného jesenného lístia s lampami v jemnej hmle. Oni vás naučia pozerať sa a žasnúť. A to stojí zato.

                                     (voľne spracované podľa knihy Probuzení, Marek Orko Vácha)